Pleť • Pohoda • Život po 40-tke

Niekedy stačí veľmi krátka chvíľka.

Veta, ktorá je prijatá inak, ako bolo zamýšľané. Pohľad, ktorý vo mne niečo spustí.

Alebo jednoducho tento pocit, ktorý tam zrazu je, bez toho, aby som vedel povedať prečo. A potom si uvedomím, že to nie je len o prítomnom okamihu.

Odkedy som si začal zapisovať spomienky, je mi čoraz jasnejšie, koľko z môjho detstva je stále vo mne. Nie ako dokončené príbehy, ale skôr potichu, medzi vecami. V mojich reakciách, v tom, čo ma ovplyvňuje, v tom, čo ma vyčerpáva rýchlejšie, ako by som si chcel priznať.

Dnes chápem veci, ktoré som predtým jednoducho akceptoval.

Prečo sa často snažím vyhovieť všetkým, aj keď v skutočnosti potrebujem pokoj a ticho. Prečo konflikty so mnou pretrvávajú dlhšie, ako si pripúšťam. Prečo relaxácia neprichádza sama od seba, ale niekedy sa musí vyvíjať pomaly. A prečo si svoje vlastné hranice často uvedomujem až vtedy, keď ich už prekročím.

Ako dieťa si takéto otázky nekladiete. Jednoducho s tým žijete. Cítite atmosféru ešte predtým, ako niekto niečo povie. Viete, kedy je lepšie byť ticho.
Kedy sa držať späť. Kedy je ľahšie prispôsobiť sa ako klásť odpor.

A v určitom okamihu sa to stane úplne prirodzené. Až tak, že si neskôr myslíte, že je to jednoducho súčasť vás samých.

Ako píšem, vynárajú sa na povrch spomienky, ktoré už dlho nemali svoje správne miesto. Malý byt. To tiché napätie, ktoré tam vždy bolo, nejako. Nehmotné, ale hmatateľné. Pocit, že musím byť v strehu, aj keď sa vlastne nič nedialo.

A ak mám byť úprimný, niečo z toho zostalo.

Stále si uvedomujem, aké ťažké je pre mňa skutočne sa odpútať. Aj v tichých chvíľach je často cítiť vnútorné napätie, akoby ma niečo vo mne stále sledovalo. Nie nahlas, skôr v pozadí. Ale je tam.

Je to, akoby časť mňa bola stále pripravená na to, že sa niečo zmení, že sa niečo prevráti, že budem musieť reagovať.

To bolo pravdepodobne v minulosti potrebné. Dnes si uvedomujem, koľko energie je potrebné na to, aby som tento stav nedokázal jednoducho vypnúť.

A predsa sú tu aj iné spomienky.

More, rozľahlé a pokojné.
Letné dni, ktoré sa zdali nekonečné.
Čučoriedky na prstoch a ten krátky pocit, že všetko môže byť jednoduché.

Tieto chvíle mi utkveli v pamäti. Možno práve preto, že sa mi zdali také odlišné od všetkého ostatného.

Pretože ukázali, aké to môže byť, keď sa od vás nič nevyžaduje a jednoducho vám dovolia byť.

Dnes sa vidím trochu jasnejšie. Už si nemyslím, že so mnou niečo nie je v poriadku len preto, že veci vnímam hlboko alebo rýchlo mením nálady.

Pravdepodobne som sa to naučil už skoro, jednoducho preto, že to vtedy bolo dôležité.

A myslím si, že veľa matiek to cíti rovnako.

V každodennom živote si so sebou nosíme veľa: zodpovednosť, myšlienky, túto neustálu ohľaduplnosť k ostatným. A niekedy nereagujeme len z okamihu, ale z niečoho, čo siaha oveľa ďalej do minulosti.

Na pohľad to síce nepoznáte, ale naše vlastné detstvo je často stále tam.
Zasahuje, potichu a nenápadne.
V rozhovoroch.
V rozhodnutiach.
Do toho, čo nás ovplyvňuje alebo nás stojí energiu.

Odkedy som začal písať, rozumiem sám sebe o niečo lepšie. Nie úplne a nie naraz.
Ale dosť na to, aby boli ku mne jemnejší.
Aby som sa hneď nepýtal sám seba, keď niečo vo mne zareaguje.

A možno je to niekedy už aj tak veľa.